V Quetzaltenangu som minul aj predposledný quetzal, ale kecal-nekecal, trebalo ísť dalej. Dve sympatické Nemky a jeden sympatický nemecký Chorvát ma však nakoniec ukecali, nech v tej štvrťmiliónovej metropole ešte nejaký ten piatok zostanem. A keď nie piatok, aspoň nedeľu, cez víkend vraj chicken busom nespravím ani jediný slepačí krok, a pešo sa mi teda fakt nechcelo. „Na gut, oukej gájs, you received me!“ (No dobre, v poriadku ľudia, dostali ste ma! :)

Piešťanské kúpele a gerlachovský vzduch

Náš spoločný plán bol odtrepať sa do Fientas Georginas; guatemalských vysokohorských kúpeľov, mohli by sme ich nazvať aj verejným kúpaliskom pre snobov. Snobský prívlastok odomňa dostávajú predovšetkým preto, že bežný chudobný indián sa do nich nedostane z dvoch dôvodov: po prvé, vstupné je na miestne pomery pomerne astronomické (8 dolárov) a po druhé, nepremáva k nim žiaden chicken bus, takže ak nemáte škodu pick-up, ste nahratí. My sme síce žiaden pick-up nemali, ale nahratí sme tiež neboli. Jeden sme si totiž z dedinky pod Fientas Georginas pickli. Stopovanie v Guatemale je síce fakt dosť rýchle, na druhej strane nejde o lacný špás. Náš nehispánsky západný look nás opäť raz prezradil. Agilná Nemka Lilli ale našťastie dobre vedela, ako to v tomto pick-upovom biznise chodí, takže sa nám nakoniec podarilo zjednať celkom v pohode cenu – 5 dolárov na osobu.

Starring: (zľava) Lilli, autor tohto blogu, János

János vo víre vetra.

Lili a rozmazané indiánky.

So stúpajúcou nadmorskou výškou stúpala aj hmla...

Kúpele vo Fientas sú položené v nadmorskej výške 3 000 metrov (teda vyššie ako Gerlach :), našťastie voda je v nich teplá skoro ako na kúpalisku v Diakovciach. Z tridsaťmetrovej skaly nad nimi vyviera smradľavý horúci prameň, ktorý ústi do prírodného kamenného bazéna, odkiaľ sa voda rozlieva ešte do ďalších dvoch malých bazénikov – tento krát už menej prírodného pórobetónového charakteru.

Bohužiaľ, so svojím v americkom-aquaparku-celé leto-cibriacim-freestyleom som tu veľmi machrovať nemohol – voda bola väčšinou plytká, minimálne po členky a maximálne po bradavky :) V tom prírodnom swimming poole sa tak či tak nedalo veľmi hýbať, na každom kroku po vás zazeral nejaký indiánsky prachatý snob číhajúci len na to, kedy mu stúpite na nohu. Vonku bola ináč poriadna kosa, zvlášť vo chvíli, keď ste z tej 40 stupňovej vajcovky na chvíľu vypadli na čerstvý trojtisícový studený vzduch. Ale ináč romantické miestečko, všade naokolo vypínajúce sa horské zaparené masívy a zelenolíce kapradie chrastiace v šume guatemalského bezvetria... (© by Milan Rúfus)

Toto nie sú žiadne Diakovce...

Babička a jej indiánska dcérenka. Všimnite si tie svetre. Fakt tam bola dobrá kosa...

Voda nám bola obom po bradavky...

Spomínaný smradľavý vodopádik s vajcovkou...

Exhibicionistické sklony autora tohto blogu sa občas prejavili aj za Atlantikom... (na tú zasranú skalu som liezol dobrých päť minút)

Po trojhodinovej čľapkanici nás ešte večer v hosteli čakala ďalšia namáhavá párty a moje ďalšie cestovateľské plány po pár glgoch bieleho rumu opäť nadobúdali jasnejší charakter. Okolo pol noci sa k nám desiatim žúrujúcim batoháčom pripojil zblúdilý izraelský treveler, ktorý ma dokonale navnadil na tropické Río Dulce. Mal som v pláne odísť ešte na posledné tri dni (aj s cestou) do Guatemala City, ale po tom, ako na mňa všetci postupne začali vybaľovať farbisté gengsterské príbehy o zlodejských a násilníckych prepadoch, rozmyslel som si to. Trochu som sa obával, či nakoniec stihnem lietadlo do USA, v New Yorku som už mal na tri dni zarezervovaný mastný hostel v Harleme. Ale ako hovorieva môj stále ešte nepočatý syn Hurban, nevstúpiš druhý krát do toho istého zmeškaného lietadla. Síce o zarastený chlp, ale nakoniec som všetko stihol.

Bejvák bez okien, agresívny indián bez sprchy

Río Dulce je tropické mestečko na rieke Río Dulce (och, aké originálne!). Je to že vraj celkom iná Guatemala, vlhká ako kokakola a horúca jak zapálené hrdlo. Problém bol ale v tom, že to bolo zasrane ďaleko. Quetzaltenango ležalo niekde na samom západe krajiny, Río zase na samom východe, navyše ešte pekne vysoko na severe. Guatemala City bola niekde medzi tým. Po ťažkej párty sa aj ťažko vstávalo, takže na quetzaltenangskom zeleninovom trhu – okrem iného slúžiaceho aj ako hlavná autobusová stanica – som sa ocitol až niekedy okolo poludnia. Spolu so mnou aj dve Nemky Nina a Lilli, ktoré sa po víkende vracali späť do Antiguy, odkiaľ každé ráno cestujú za svojím dobrovoľníckym džobom do hlavného mesta. János ostal v Quetzale – študovať španielčinu.

J@J, ako som zase hromžil na ten geniálny hromadný prepravný systém. Na máganicu vovnútri som si už relatívne zvykol, aj keď po siedmich hodinách mi z celej pravej časti tela ostal kompletne pomletý babkin pagáč. Tentoraz ma sralo iné: svoj dvadsaťkilový batoh som si nechal vyhodiť do „batožinového priestoru“ na strechu autobusu. Do Markízy tam, v Guatemala City už na ňom ani v ňom neostala jediná cverna suchá! Ja debil som si neuvedomil, že do cieľa cesty sa nedostanem skôr ako o siedmej večer, takže pravidelný guatemalský lejak ma zastihne niekde v strede cesty. Keď okolo pól štvrtej niekde pred Antiguou začalo liať ako z vane, už som tušil, že je zle. Ak by som si do batohu v Quetzaltenangu nasypal prášok na pranie, v Guatemala City by už bolo celé moje šatstvo dávno vypraté na ôsmom programe. Moja drevená indiánska maska, moje malborky, moje rifle, môj uterák, moje tričká, moje svetre, moje náhradné krátke gate, ktoré som vláčil pre prípad, že by mi tie prvé zmokli – všetko bolo nasiaknuté vodou. Nevadí, vysuší sa v Río Dulce...

Na bejvák v Guatemala City som mal perfektný tip od Jánosa – útulný hostelík v širšom centre za desať dolárov. Navyše, autobusová stanica súkromnej dopravnej spoločnosti jazdiacej do Río Dulce bola odtiaľ len asi 500 metrov. Sympaťácky majiteľ hovoriaci síce zábavnou, ale plynulou angličtinou, tichá izba na prvom poschodí bez okien, hypermarket za rohom – všetko, čo som potreboval.

Ak som v prípade Guate (skratka pre G.C.) spomínal farbisté opisy ostatných cestovateľov pri ktorých tuhne v žilách krv, tak v momente ako som sa ocitol zoči-voči tomu trojmiliónovému smradu a chaosu, svoje dojmy som si zafarbil ešte viac. Guatemala City je právom označovaná za jedno z najchaotickejších a najnebezpečnejších miest v celej Latinskej Amerike. Orientácia v nej nie je až taký problém, keďže ulice sú označované tzv. americkým pravítkovým systémom, podobne ako v celej Guatemale. Ale fakt, že som sa na ulici bál vyťahovať svoju čerstvú digi-zrkadlovku hovorí sám za seba, a nakoniec aj za tú zrkadlovku. A to som ešte o dva dni po návrate z trópov o jednej v noci bezradne blúdil po jej tmavých uličkách v snahe nájsť jediný funkčný bankomat. A to sa v Guate všeobecne neodporúča používať akýkoľvek bankomat na ulici ani cez deň. Je pravda, že Lonely planet trochu preháňal a je pravda aj to, že teraz trochu preháňa aj autor tohto blogu.

Ale aj tak, toto bolo asi to predposledné miesto, kde by som sa usalašil na zvyšok života. Naproti tomu taká čarokrásna Antigua alebo San Pedro la Laguna jednoznačne figurujú v prvej desiatke. Guatemala je šialene amorfná a heterogénna zmes, povedala by možno teta Fogltancová, moja obľúbená chemikárka. Avšak nehodno ju neľúbiť, hodno ju milovať, povedala by zase moja nenávidená slovenčinárka, ktorá vo mne celých tých osem gymnaziálnych rokov videla przniteľa slovenského jazyka (hoci z dyktátov som mal skoro vždi jetnodki).

V Lonely planete som si našiel parádny bus za 7 dolárov, ktorý ma zajtra ráno odvezie priamo do Río Dulce. Nešlo pritom o žiadny chicken bus ale luxusný klimatizovaný mercedes. V Guate sídli viacero dopravných spoločností, ktoré vás za pár šupov odvezú kamkoľvek, hoci verejné chicken busy vás odvezú tiež kamkoľvek a za ešte menej šupov.

Večer som ešte skočil do miestneho hypermarketu po nejaké tie guatemalské sucháre, čokolády a iné lacné dobroty. V hosteli som si vyhádzal všetku tú mokraď z premočeného batohu a porozvešiaval ju na všetky najnemožnejšie miesta v izbe.

Keď sme pri tej izbe, v podstate išlo o dosť depresívnu miestnosť, ktorej chýbali okná, zato sa v nej dalo spať minimálne tak nerušene, ako v tmavej fotokomore. Aspoň som si to myslel.

O jednej v noci som sa zobudil na šialený buchot na dverách. V polospánku som si nahováral, že asi niekto klope na celkom iné dvere, ale po minúte nepretržitého treskotu som sa podujal otvoriť ich. Do ľavej ruky som duchaprítomne chytil svoj mokrý švajčiarsky nožík, pravou som jemne pootvoril dvere. Vonku stál v tielku a trenkách odetý asi štyridsaťročný podgurážený agresívne vyzerajúci hispánec.

„Čo ti je*e?!“ zahrešil som naňho vedomý si toho, že po anglicky aj tak nebude rozumieť a po španielsky zase neviem ja. Spustil na mňa akýsi šialený monológ, z čoho som rozumel len jedno slovo: „ducha“ (sprcha). Ako mi neskôr došlo, pýtal sa ma, či mi nevadí, ak použije sprchu na chodbe (na desať izieb bola len jedna). Zaujímalo by ma, či takto trieskal na dvere každému, alebo o čo mu vlastne išlo, ale po piatich minútach bezcieľnej komunikácie som mu radšej zaželal buenas noches. Nechcite vedieť, čo sa mi potom v tej tmavej izbe v noci snívalo.

Koho že to nestretnem pri ceste z Guatemala City! (španielska verzia povolebného billboardu Jána Zlotu)

Malária vie byť sviňa, ale tropická horúčava je tiež poriadna krava

Okolo štvrtej poobede som už spotený a rozhorúčený popíjal pivo v miestnom bare v Río Dulce a četoval s Izraelčanom, ktorý cestoval tým istým busom. Za ubytkom sme sa ani nemuseli dlho pachtiť, v bare si nás našiel miestny lodný taxikár ochotný odviezť nás do jedného hostelíka hlbšie v džungli. V samotnom meste Río Dulce sa ceny nocľahární šplhali do závratných výšok, táto naša vyšla aj s cestou na päť dolárov.

Cesta ku Karibiku lemovaná odstavenými chicken busmi.

Lekáreň v mestečku Río Dulce mala svoje gule :)

Po bezmála dvoch týždňoch strávených väčšinou v nadmorskej výške okolo 2 tis. metrov, kde sa teplota vzduchu pohybuje pravidelne okolo 22 stupňov, ma tieto karibské klimatické zmeny zastihli nepripraveného. Tá štyridsaťstupňová vlhká tropická horúčava bola pomerne neznesiteľná, ešteže bezodné vody Río Dulce poskytovali perfektnú príležitosť ako sa schladiť.

Tri veci, bez ktorých som sa celý čas nezaobišiel: Lonely planet, nesmrteľný zapík a lacné cigy

Ani to ich pivo nebolo najhoršie...

Hostelík v útrobách pralesa postavený na rieke Río Dulce. Schválne, či pochopíte vtip...

Romantický výhľad z okna. Ten uterák sa mi vysušil asi za 5 sekúnd...

Moskytiéra bola v tomto prípade fasa vec. Maláriou to v Río Dulce len tak hýri.

V našom prístave kotvili aj takéto indivíduá...

...na ktorých sa dalo plaviť po pralese.

Klasické guatemalské upozornenie na miestnych WC

Hneď doobeda som sa už musel ponáhľať pekne naspäť do Guate, odkiaľ na druhý deň nadránom letím naspäť do Miami, odtiaľ do New Yorku a po troch dňoch strávených vandrovaním po šedivých uliciach Manhattanu po štyroch mesiacoch konečne domov. O tom, že domov z Latinskej Ameriky sa mi vonkoncom nechcelo sa snáď ani nemusím rozpisovať. Najkrajšie dva týždne v živote, snáď si to na staré kolená ešte niekedy zopakujeme :) Ak ste to so mnou vydržali až potiaľto, gratulujem amigos.

Toto sa volá kultúrny šok (biznis centrum na Manhattane)

Konečne Európa, smrk...