Stláčate vrchné tlačidlo na doškriabanom bakelitovom ciferníku. Výťah sa dáva do pohybu. V tej plechovej škatuli s rozmermi o niečo väčšími ako záchodový kút počuť len škripot zhrdzavených traverzií kĺžucich sa po oceľových koľajniciach a duniace oceľové laná obalené gumovým izolantom. Zzzzzzzz... odporný zvuk!
Och, ako radi by ste prerušili to monotónne ticho niečím nenútene duchaplným. Proxemická vzdialenosť na úrovni dvadsiatich centimetrov však akékoľvek snahy o komunikáciu výrazne komplikuje. Keby ten vedľa vás aspoň bol nejaká feši bruneta s azúrovými okáľmi a trojkou poprsím. Lenže s dvojmetrovým špinavým blondiakom so zasrane smradľavým dychom si fakt nemáte čo povedať. Na siemde poschodie je to ešte trinásť sekúnd, potrebujete zabiť čas.
Upierate pohľad do zeme. Tak postrádané rozptýlenie však na linoleovej dlážke hľadáte len ťažko. Opäť zdvihnete zrak, do očí vám zabije neónovou fixkou naškriabaný obrovský nápis LICK MY PUSSSY - GDE SI? TU SI! Zahanbeme sa opäť uprene zadívate na linoleum... Nie, tadiaľto cesta nevedie. Do siedmeho poschodia zostáva ešte desať sekúnd.
Dostávate nápad. Skôr než ho nazvete fulminantnou ideou, stihnete predstierať vibráciu vášho mobilného telefonického prístroja. Pantomimicky zatrasiete ľavou nohou a z vrecka vyťahujete svoj staručký zelenosvietivý aparát.
-Mami, to si ty? Ako sa máš? Nie... marhuľový lekvár nie. Čože? Do zajtra? V pohári? Akože dnes? To nemyslíš... Hej. Dobre. Áno. Áno. V škole nie. Nevadí. Mami?! Mamííí?! Nepočujem... počkaj!"
- Zavesila,- skonštatujete sucho a pokúsite sa o očný kontakt so svojím výťahovým spolucestujúcim. Lakonicky otvárate dvere a opúšťate tú klaustrofobickú pohyblivú plechovicu.
Dnes ste to zvládli. Ste frajer. Ale nabudúce už radšej fakt po schodoch...
