reklama

Aufwiedersehen, ty slizký had!

Po niekoľkých hodinách strávených stopovaním na nemeckej benzínke sme s kamošom konečne sedeli v aute a viezli sme sa smerom z Amsterdamu späť na rodnú hrudu. Pravda, pred sebou sme mali ešte dobrých pár stovák kilometrov. Nanešťastie bola sobota poobede – najnevhodnejší čas na stopovanie. Kamióny v Nemecku počas víkendu totiž až na výnimky takmer vôbec nejazdia. Náš sympatický inteligentne vyzerajúci šofér nám navrhol, nech do pondelka ostaneme pracovať v jeho dome, potom nás zavezie na najbližšiu výpadovku a môžeme pokračovať v ceste. Na ja, to znelo celkom verstandesgemäß...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

Na začiatku vyzeralo všetko takmer idylicky – víkend strávime v prepychovej nemeckej dedinskej vile, zažijeme niečo nové a ešte si aj trochu zarobíme. Nakoniec však, nič nebolo so rosig, as it seemed at the begining...

Dom to bol vskutku prepychový, pravda, na tamojšie pomery išlo len o lepší priemer. Obyčajná xx-izbová novostavba bez vkusu a nápadu. Okolité sterilné dedinské prostredie, také typické pre rozvinutý európsky vidiek dotovaný zo štedrých eurofondov, by v bežnom postkomunistickom východoeurópanovi mohlo vzbudzovať obdiv, u mňa však vyvolávalo to druhé. Pokosená tráva, upravená stromová alej pozdĺž bezchybnej hladkej asfaltky, žiadne odpadky, dymiace páleniská, smradľavá kanalizácia... akoby tam ani nebývali ľudia. Ako však zvyknem hovoriť, lepšie sterilná nemecká dedina ako špinavá podtatranská rómska osada.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

“Môžete mi povedať, aká je u vás priemerná hodinová mzda?” opýtal sa nás ako prvé náš nemecký hostiteľ, keď sme sa usadili v jeho rozľahlej obývačke. Ešte skôr, než som stihol šťuchnúť svojho prostorekého kamoša do holennej kosti, vytáral tomu svinskému západniarskemu kapitalistovi, že “Aproximately 100 crowns... which is about 2 €.” Oukej, tak keď je u vás taká chudoba, ja vám ponúknem tri eurá a bude vybavené, navrhol nám. Hohohó, tri eurá sú pre vás nič, mohli by sme sa dohodnúť aspoň na piatich, nie? Oukej, ak chcete stráviť víkend bezvýsledným stopovaním na diaľnici, môžem vás hodiť na najbližšiu benzínku a bude vybavené. Dobre, tak teda aspoň štyri eurá, to by šlo, nie? Dobre, dám vám tri päťdesiat, ale pekne si to odmakáte!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bohatý západonemecký podnikateľ vlastniaci podľa vlastných slov tri firmy nám bol každou minútou menej a menej sympatický. Nemali sme však na výber. Diaľnice boli prázdne, my už pomerne vyčerpaní, takže nakoniec sme pristúpili na tú jeho zdieračskú ponuku. Dopili sme kávu, vstali z príšerne nepohodlnej koženej sedačky a pustili sa do kosenia jeho neupravovanej dedinskej záhrady.

Práca bola vcelku v pohode, až do chvíle, kedy Nemcovi začalo vadiť to naše slovenské chichichi-chachacha, zakaždým keď nám tou jeho smiešnou bavorskou angličtinou niečo vysvetľoval. Rozhodol sa, že nás rozdelí a zvýši tak efektivitu vynakladaných financií na lacnú východoeurópsku pracovnú silu. Ja som odišiel putzovať chodník pred jeho domom, kamoš ostal pri kosení trávy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Asi okolo ôsmej hodiny večer sme sa presunuli do kuchyne, kde nás už čakal s večerou. Aby som bol presný, čakal nás s večerou určenou preňho, my si vraj máme niečo sami pripraviť. Nou problómo, šéfe, ako poviete...

“Prosím vás, mohol by som si krátko zavolať z vášho telefónu?” spýtal som sa Nemca, ešte predtým, než sa odseparoval do obývačky a pustil si sa do pozerania televízie. “Chcem dať vedieť mame, že som v poriadku.”

Veta, ktorú vtedy vyslovil mi až po zvyšok pobytu spôsobovala husiu kožu, o herpese v pri ľavom kútiku dolnej pery radšej ani nehovoriac...

“Na ja, úplne ťa chápem, nechceš, aby sa tvoja mam strachovala. Vôbec ma nepoznáte, čo keď som nejaký masový vrah, ktorý vás teraz týmto kuchynským nožom zareže a vaše telá zakope vzdadu v záhrade?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S hrôzou som sa pozrel na kamoša, či počul to isté čo ja.

“Ste vtipný,” odpovedal som mu pohotovo zakrývajúc zdesenie. Hovadsky zábavné. Vtipný ako Nemec, ako sa hovorí...

Noc sme strávili každý vo vlastnej izbe. Ja som spal na prízemí, kamarát dostal pridelený apartmán v podzemí, kde sa nachádzalo asi ešte ďalších päť izieb. Večer sme ešte v jeho izbe rozoberali, či to bol fakt dobrý nápad, nechať sa od úplne cudzieho človeka nahovoriť na niečo takéto. Keď sme si spomenuli na to, že dnešnú noc sme mohli stráviť v stane ukrytom v krovinách na nejakom diaľničnom poli, povedali sme si, že to je vlastne celkom v pohode. Z nášho nemeckého zamestnávateľa sme však vôbec nemali dobrý pocit. Aj preto sme sa každý vo svojej izbe pre istotu zamkli a pod vankúše sme si odložili svoje vreckové nožíky. Istota je guľomet. (Povedala babka, kúpila si nepriestrelnú vestu a ráno ju zaškrtili.)

“Gute morgen Pawel!” nebolo ešte ani deväť hodín, keď ma zo sna zobudil mohutný Nemcov baritón. Môj hostiteľ stál za dverami a dožadoval sa, aby som pokiaľ možno čo najrýchlejšie vstal. Tak tomu hovorím optimistický začiatok dňa. Zahundral som si zopár svojich obľúbených slovenských vulgarizmov, prehodil som sa na druhý bok, ale nakoniec som sa predsalen premohol a vstal z postele. Po vykonaní nevyhnutných hygienických potrieb som za ním dorazil do kuchyne, kde ma už čakal s pracovnými inštrukciami na dnešný deň. Údajne ho strávim vysávaním jeho obývačky, utieraním prachu a umývaním okine; keď budem hotový, nájde mi vraj niečo iné. Kamoš mal na starosti horné poschodie, kde sídlila jeho pracovňa.

Okolo dvanástej som požiadal o obedovú prestávku. Rozbehol som sa po schodoch za kamarátom, ale Nemec ma v momente zastavil.

“Ak hľadáš svojho priateľa, nie je v dome. Odviezol som ho do svojej kancelárie vo vedľajšej dedine. O hodinu ho idem skontrolovať. Keď sa naješ, zadám ti ďalšie pracovné inštrukcie.”

Arogancia, s akou ten človek s nami oboma komunikoval sa každou chvíľou zvyšovala. Zo sympatického inteligentného neznámeho cudzinca sa v našich očiach nezvratne premieňal na kapitalistickú beštiu, ktorú nezaujímajú nič iné len prachy. Ako nám pravidelne opakoval: “I only make money, that is what I do.”

V momente, ako vytiahol päty z domu, prerušil som svoju prácu a začal prehľadávať každučkú miestnosť s cieľom konečne zistiť, čo je ten človek vlastne zač. Keď som začal prekutrávať jeho kanceláriu, pripadal som si buď ako americký policajný vyšetrovateľ zo zlého hollywoodskeho filmu, alebo ako totálny paranoik, ktorému už z toho všetkého začína poriadne šibať. Ako sa neskôr ukázalo, bol som to prvé...

V kancelárii na hornom poschodí som okrem Nemcovho novinárskeho preukazu nenašiel nič zaujímavé; mal som prvú indíciu o jeho identite, bola mi však málo platná. Zamieril som teda do suterénu, v ktorom bolo viacero izieb. Hneď po miestnosti, kde spával kamoš, nasledoval akýsi sklad náradia a za ním... Trinásta komnata, do ktorej sa vstupovalo masívnymi dubovými dverami. S hrmotom som ich otvoril a vošiel dnu.

V izbe bez okien bola totálna tma, siahol som teda po priľahlom vypínači. V momente, keď sa rozsvietil červený luster zavesený v strede stropu, a miestnosť zalialo červené svetlo, nevedel som, či mám veriť vlastným očiam. V strede izby stála rubínovo-červená obrovská manželská posteľ, celá bola potiahnutá rovnako zafarbenou plachtou, na nej boli položené dva maličké huňaté podušky. Pod nohami som mal červený koberec a pred sebou červené steny. Všetko bolo skrátka červené, ešte aj vnútorná strana dvier. Nad posteľou boli zavesené akési zarámované fotografie. Podišiel som k nim bližšie, v tom som si všimol, že fotografie sú vlastne všade na okolo, nielen nad posteľou. Na pohľad, ktorý sa mi vtedy naskytol sa ešte aj dnes ťažko zabúda.

Zarámované čiernobiele portréty usmiatych chlapcov postupne prechádzali v zábery zachytávajúce ich genitálie. Sklonil som hlavu do zeme, nič nechutnejšieho som v živote nevidel. Plnoletosť tých pornomodelov sa mi vonkoncom nechcelo skúmať, ale viaceré nasvedčovalo tomu, že môj terajší zamestnávateľ je s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou štyridsaťročný úchylný pornomaniak homosexuálnej orientácie. To, že si potrpí zvlášť na mladšie ročníky, bolo viac ako zjavné.

Spomenul som si na Nemcov včerajší “vtipný” výrok a zmocnil sa ma strach o môjho spolucestovateľa. Čo keď to fakt nebol iba nevkusný vtip, veď takéto veci sa predsa občas na svete stávajú! Čo keď je môj kamoš už dávno rozporcovaný na kúsky a teraz si ten úchyl príde po mňa?! Alebo... čo keď sa teraz vráti a nájde ma v tejto miestnosti?! Zabuchol som za sebou dvere, rýchlo vybehol do svojej izby a spod vankúša som vylovil svoj vojenský vreckový nožík. S otvorenou čepeľou som si ho vložil do vrecka nohavíc.

Keď som sa vrátil do obývačky predstierať, že pracujem, Nemec sa práve vrátil z kancelárie. Spoza neho sa na mňa škeril môj živý a zdravý kamoš, ktorý nejavil nijaké známky rozporcovania kuchynským nožom. Ešte v ten večer som mu o záhadnej červenej pornospálni všetko vyrozprával.

Na druhý deň ráno nás Nemec odviezol na výpadovku smerom na Rakúsko, spočítal nám našu dvojdennú mzdu a vyplatil nás do posledného eurocentu. Vystúpili sme z auta, počastovali ho zopár materinskými vulgarizmami, ktorým nemohol rozumieť a zaželali veľa šťastia v podnikaní.

Aufwiedersehen, ty slizký had!

Pavol Štrba

Pavol Štrba

Bloger 
  • Počet článkov:  59
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mgr.??? Grr!!!momentálne tu Zoznam autorových rubrík:  skrachovaný prozaikon the roadja & môj kanónDidactica Magnanočník Adriana Mólapolitologikatoto by som nečítal

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu