reklama

I. Babka demokratka (z poviedkového cyklu KUSAJ, UDAJ, KUSAJ!)

Babka Irena nikdy nemala ľahký život. Muž jej odišiel do Ameriky, keď mala sedemnásť a nechal ju aj s dvoma hladnými krkmi úplne samú vo veľkom dome po starých rodičoch, ktorý mal deravú strechu, popraskanú omietku a upchatý komín. Spočiatku jej pravidelne písaval: že ju ľúbi, že sa už čoskoro vráti, ale že teraz ešte nie, lebo jej chce doniesť veľa peňazí - teda aspoň toľko, aby dokonca života nemusela prstom pohnúť. Po necelom roku sa však manžel celkom odmlčal. Presne druhého ferbuára 1923. Vtedy dostala od neho posledný list, v ktorom jej už síce nepísal, že ju ľúbi, tak ako zvykol, ale stále ešte sľuboval, že sa čokosoro vráti.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

V roku 1948, keď v Československu nastúpili k moci komunisti, Irena definitívne pochopila, že svojho muža už nikdy neuvidí. Vymyslela si totiž historku, podľa ktorej si ho komunisti v tej Amerike našli a zavraždili ho pre jeho nelojálnosť k režimu. Ešte pred svojím odchodom do zámoria bol jej muž v celej dedine známy svojím odporom voči socialistickým myšlienkam. Mal ešte len osemnásť rokov (teda o rok menej, ako keď si bral Irenu), no už vtedy jeho pamätná veta: „Socialisti sú americkí červenokožci odetí do ruskej bravčovej kože!“, ktorú v opilosti vykríkol počas oslavy päťdesiatych narodenín starostu dediny, vzbudila rozruch, na aký sa tunajší dovtedy nepamätali. Vznikla obrovská bitka, po ktorej bolo vyše dvadsať oslávencov (medzi nimi i sám starosta), prevezených na jednotku intenzívnej starostlivosti, hoci vtedy v Československu žiadna nebola, no aj keby bola, nezachránilo by ich už ani to. Prosto: dvasať mŕtvych, päť ťažko zranených. Polícia za hlavného vinníka určila Ireninho nastávajúceho, no keďže bol vtedy ešte neplnoletý, navyše „v čase inkriminovanom zjavne pod vplyvom alkoholu“, všetko sa to nejako ututlalo. Vdova po starostovi, sa síce navonok tvárila, že „Ivanko predsa za tú bitku nemôže...“, no vždy keď išiel okolo a zdvorilo ju pozdravil, chytila sa svojho veľkého dreveného kríža, ktorý nosila stále na prsiach, obrátila ho hore nohami a namierila voči nemu. Irenin nastávajúci to považoval za prejav duševnej pomätenosti pod vplyvom diabla, no keď sa tak voči nemu začali správať i ostatné dedinské vdovy, zmenil svoju teóriu z diablovej posadnutosti na obyčajnú ženskú pomätenosť.
Keď odišiel za veľkú mláku za lepším zajtraškom, každý v dedine si šuškal, že sa už isto nevráti; veď čo by aj robil v dedine, kde sa k nemu všetky ženy s výnimkou tej jeho vlastnej správajú ako k satanášovi. Irena si ale nikdy nechcela pripustiť, že ju jej manžel opustil.
„Zavraždili ho komunisti!“ zvykla hovoriť po štyridsiatom ôsmom. Našťastie, za celé tie takmer štyri desaťročia socializmu sa v dedine nenašlo človeka, ktorý by ju pre tento výrok udal príšlušným orgánom.
Babka Irena v ťažkých medzivojnových, povojnových i komunistických podmienkach sama vychovávala dve deti. Oboch rodičov stratila ešte ako dieťa a svokor i svokra v momente, keď si uvedomili, že svojho jediného syna už nikdy neuvidia, celkom zošaleli. Zamkli sa vo svojej malej drevenici a neprijímali žiadne návštevy. Raz za týždeň obaja vyšli na čerstvý vzduch; aj to však len do neďalekého obchodu, kúpiť múku, cukor, alebo aj vajcia, keďže všetky sliepky im dávno predtým pokapali na podvýživu. V roku 1950 ich odviezli do Ústavu pre duševne chorých v Pezinku, kde údajne obaja onedlho zomreli, no nikto z dediny nevie nič konkrétne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ťažký bol život dnes babky Ireny, preťažký. Čo jej nevzali nacisti, vzali jej komunisti a ak jej aj potom niečo ostalo, bol to už len dom, v ktorom prežila takmer celé to naše pohnuté storočie. Na začiatku toho nového však prišla aj oň. V roku 2001 totiž v rámci vládnej koncepcie pre výstavbu cestných komunikácií Ministerstvo dopravy pôšt a telekomunikácií rozhodlo o tom, že cez dedinku Latná bude viesť diaľnica. Všetci päťdesiati obyvatelia obce boli ešte v tom istom roku presťahovaní do novučičkých bytov prvej kategórie na sídlisku Petržalka. Žiadny z nich sa s tým už nikdy nezmieril a tak posledné roky svojho života prežili v trápení a žiali za rodnou dedinkou v údolí. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Skoro ráno, presne druhého februára 2003, Babka Irena vybehne zo svojho bytu na Gogoľovej ulici, nastúpi na autobus číslo 36 a odviezie sa až k Novému mostu. Táto vyše deväťdesiatročná žena si zachováva ešte stále prekvapivo veľa zo svojej voľakedajšej energie. No každý rok, presne druhého februáram sa tento jej životný esprit niekam vyparí a z deväťdesiatročnej energickej babičky sa razom stáva storočná starena.
Dnes je tomu presne 80 rokov odkedy naposledy videla svojho muža. Keď ešte bývala v rodnej dedinke, vždy druhého februára zvykla chodiť k miestnemu potoku; predstavovala si, že je to oceán, na druhom brehu stojí jej manžel a čaká, kedy konečne pôjde okolo nejaký parník, ktorý ho prepraví z ďalekej Ameriky cez celý Atlantik až k nej - späť domov.
Odkedy býva babka Irena v Bratislave, chodí pre tento účel k Dunaju, ktorý predsalen trochu väčšmi pripomína rozbúrené vlny Atlantického oceánu . Dnes ale nemá náladu na dlhšie meditovanie. Radšej pôjde niečo nakúpiť do neďalekého obchodného domu...
Podopierajúc sa o svoju zakrivenú drevenú palicu, kráča po februárovým mrazom vyštípanej prázdnej ulici a už je takmer na jej konci, keď sa odrazu na veľkej mramorovej štátnej budove s hrmotom roztvoria vstupné vráta a výjde z nich akýsi muž v obleku, ktorý je jej strašne povedomý. Irena prechádza popri neznámom mužovi a skúma jeho tvár. Muž takisto pozoruje starenu a pokúsi sa o silený úsmev.
„Mečiar! Ty kurva jenna! Já ty dám dálnicu!“* vykríkne svojím slabučkým hlasom babička, vydá zo seba krátke ale hlučné chŕŕŕ a opľuje ex-predsedovi vlády jeho čerstvo vyčistené sako.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

*Na vysvetlenie: V čase, keď sa obyvatelia obce Latná dozvedeli, že ich dedina bude v dôsledku výstavby diaľnice zrovnaná so zemou, rozšírila sa medzi nimi fáma, že za všetko môže predseda vlády, ktorý je (údajne) autorom celého projektu. Keďže však obec leží vo veľkmi neprístupných podmienkach - v údolí hôr uprostred istého stredoslovenského pohoria, nemali jej obyvatelia prístup k masovokomunikačným prostriedkom akými sú televízia či rozhlas. Aj po roku 1998 teda žili v presvedčení, že predsedom vlády je stále Vladimír Mečiar, ktorý raz obec v rámci predvolebnej kampane v roku 1994 navštívil.

Pavol Štrba

Pavol Štrba

Bloger 
  • Počet článkov:  59
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mgr.??? Grr!!!momentálne tu Zoznam autorových rubrík:  skrachovaný prozaikon the roadja & môj kanónDidactica Magnanočník Adriana Mólapolitologikatoto by som nečítal

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu