reklama

III. Kusaj Udaj, kusaj! (fajnl párt of KUSAJ, UDAJ, KUSAJ!)

rekapitulácia predchádzajúcej série Komisára Rexa: Komisár Brantner na konci posledného dielu  prišiel o Rexa  pri jednej prestrelke priamo v centre Viedne. Jeho psí kamoš sa dovtedy až príliš úspešne vyhýbal guľkám vypálených z revolverov rakúskych kriminálnikov. Raz to jednoducho muselo prísť... Brantner si vzápätí zaobstaral nového psa – slepeckého Labradora Udaja. Oslobodil ho od nepríjemného a ťažkého slepeckého vodítka, čím si získal jeho psie sympatie. Začalo sa tak veľké kamarátstvo, ktoré v histórii rakúskej kriminálnej polície dovtedy nemalo obdoby...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

10:30 SEČ. Niekde na okraji Viedne...

„Ideš Udaj! Daj pokoj! Bodaj ťa... ŠAJ-ZE!“ okríkne komisár Brandtner svojho štvornohého kolegu, prikryje sa paplónom až po hlavu a prevalí sa na druhý bok. Policajný pes je ale dôsledný a naďalej sa snaží presvedčiť svojho pána, že je najvyšší čas vstať a odísť do práce. Z celej sily sa mu zahryzne do ucha a na komisárov snehobiely vankúš sa začne valiť prúd krvi. Podarilo sa. Konečne vstal, lenivec jeden neporiadny!

 

11:30 SEČ. Budova Rakúskej štátnej polície, šieste poschodie, kancelária Oddelenia vrážd.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Ako páni?“

„No to ti teda trvalo! Vieš, koľko je vôbec hodín?!“

„Preboha, čo máš s tým uchom?!“

„Ále, Udaj sa trochu...“

„Uaf!“

„...naštval, že sa mi nechcelo vstávať.“

„Hádam ti len neodhry...“

„...ale áno.“

„Celé u...?“

„Áno!“

„Vážne celé?!“

„Celé.“

„Udaj, ty jeden!“

„Uaf!“

„Dáš si žemľu?“

„Uaf! Uaf!“

 

13:00 Centrum Viedne, reštaurácia Mc Donald’s

„Gutn tág“ pozdraví komisár sexi predavačku pri pulte a trápne sa na ňu usmeje.

„Gutn tág, herr Komissar. Ako obyčajne?“ opýta sa sexi gastarbeiterka s tvrdým východoeurópskym prízvukom a hrozne sa začervená.

„Ako obyčajne. Jeden veľký hambáč s kuracím mäsom pre mňa a jeden malý so salámou a syrom tuto pre kolegu. Hej, Udaj! S kečupom, alebo s horčicou?“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Uaf!“

„S kečupom, poprosíme.“

„Hneď to bude! Cvaj ojro, bite.“

„Tu máš tri... kúp si niečo na seba.“

„Fielendank!“ poďakuje predavačka, uprene sa zahľadí na komisára, oblizne si hornú peru a opäť sa trápne usmeje.

 

Medzitým, niekde na okraji Bratislavy...

Kancelária prezidenta zíva prázdnotou. Je trinásť hodín, takže všetci prezidentskí konzultanti, referenti, debutanti, ignoranti a ostatná úradnícka háveď sa práve napcháva v závodnej menze o dve poschodia nižšie. Pán prezident leží na neskorobaroovej pohovke z minulého storočia (made in China) a dáva si pravidelného poobednajšieho šlofíka. Fučí, chrčí, občas mľaskne a zhruba každých päť minút sa prevalí na druhý bok. Najradšej spí na bruchu, ale lekár mu vzhľadom k jeho vysokému krvnému tlaku odporúča skôr polohu na boku, čím sa údajne znižuje riziko infarktu o nezanedbateľných 33 %.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

ŠVÁC. Pán prezident sa práve zdrbal zo svojej pohovky rovno na tvrdú (neskorobarokovú, ako inak...) plávajúcu podlahu. Pohovka je to síce pekná, drahá a zelená, napriek tomu pomerne úzka. Made in China, čo si budeme...

„Kde som to?!“ vykríkne prezident ešte v polospánku a chytí si boľavý pravý spánok. „Kokoti!“ zahreší nevedno komu a nevedno za čo a postaví sa na vlastné. „Kokoti!“ zahreší ešte raz, čo ho už celkom preberie, a konečne začne vnímať okolitý svet.

„Pracovňa. Moja pracovňa. Moja hlava deravá!“ prezident obráti svoj pohľad na obrovské bakelitové hodiny dubového vzhľadu. „Trinásť nula dva? Ešte len toľko?! Do starej husákovej matere, čo budem robiť?!“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pánu prezidentovi zrazu zazvoní telefón. Kto to v takúto nekresťanskú, prepáčte... kto to v takúto nevhodnú hodinu do fucka môže byť?!

„Pán prezident, volá vám pán...“ ozve sa z prezidentovho telefónu nekvalitne znejúci hlas sekretárky.

„Je mi jedno, kto chce čo chce!“

„Ale pán kardinál Korec tvrdí, že je to...“

„Pán kardinál?! Čo ste mi to skôr nepovedali?! To vám mám zakaždým musí pripomínať,“ prezident si zrazu uvedomí, že sa rozčuľuje a kričí, čo zvyšuje riziko infarktu o viac ako 14 %, „... dobre, dobre, Eržika. Prepáčte, že som... pošlite ho ďalej!“ Rudolf Schuster sa vzápätí prežehná, nasliní si pravú dlaň, prejde ňou po svojich dozadu vyčesaných vlasoch, vzopne ruky k nebesiam a padne na kolená.

„Bože, odpusť mi!“ vykríkne.

 

Ďalšie udalosti už na seba nedali dlho čakať. Vlastne... dali-nedali. Ako sa to vezme. Pravdou je, že po asi hodinovom rozhovore kardinála Korca s prezidentom SR Rudolfom Schusterom sa stalo čosi šokujúce, ale v podstate tak trochu očakávané zároveň. Kadžému súdnemu človeku muselo byť jasné, že keď sa zarytý kresťan rozpráva so zarytým komunistom dlhšie než pätnásť minút, nemôže to dobre dopadnúť. Pán prezident jednoducho psychicky nezvládol situáciu a srdce mu vypovedalo činnosť. Našťastie, Boží služobník Korec v minulosti absolvoval rýchlokurz prvej pomoci, čo prezidentovi SR dnes v podstate zachránilo život. Mami neplač, otec žije...

 

O týždeň neskôr. Viedenská štátna nemocnica, druhé poschodie, oddelenie obzvlásť paranormálnych prípadov.

„Dobrý deň, pán prezident!“ pozdraví prof. Bodner svojho prominentného pacienta a podíde k nemu bližšie. „Ako sa dnes cítite?“

„Ále, nie je to Got weisst was...“ odpovie lámaným schwabachom prezident.

„Prosím?“

„...ále, bolí ma v krku.“

„Len v krku, pán prezident?“

„Nielen v krku. Celý hrbet ma bolí.“

„Zaujímavé...“ zahundre si profesor a pozrie sa do blba. „Za-u-jí-ma-vé.“ vyslabikuje si ešte raz a pozrie sa na bledú tvár prezidenta.

„Čo je na tom zaujímavé? Dostal som infarkt a bolí ma hrbet. Čomu sa tak čudujete?!“ spýta sa znepokojene Rudolf Schuster.

„Totiž... pán prezident... neviem ako by som vám to...“

„Čo? Von s tým! Raus mit dass!“ zaschwabachuje ešte raz prezident.

„V poriadku, pán Schuster. Skôr či neskôr by aj tak vyšlo najavo, že...“

„Že čo?!“

„Totiž, stala sa taká eine kleine kaputt Sache. Keby som včera nemusel odísť na ten scheisse pošahaný kongres do Prahy, nič by sa nebolo...“

„... čo by sa nebolo?“

„Včera vám omylom vyoperovali chrbtovú kosť,“ vysype zo seba profesor Bodner a strašne sa mu uľaví. Má to za sebou. Zvládol to. Je dobrý. Wienermacher jeden akýsi...

 

O niekoľko dní neskôr, približne o 15:00 SEČ. Parkovisko pred hotelom Kyjev.

Pred hotelom Kyjev zastane krásny vylešetený čierny bavorák sedmičkovej rady. Po chvíli z neho vystúpi nenápadne sa tváriaci policajt a vzápätí aj jeho rovnako sa tváriaci slepecký pes.

„Chápeš to, Udaj?!“ prihovorí sa svojmu kolegovi komisár. „Oni si ma pokojne odvolali! Hajzli špinaví. Mohli sme byť slávni!Vyoperovanie chrbtovej kosti,“ pokračuje rozčúlene, „ veď to je dejinná udalosť! Boli by sme vo všetkých novinách, človeče. ŠAJ-ZE DO RITI TAM!“ Komisár Brandtner to nevdrží a odpľuje si.

„Uaf!“ súhlasne zašteká jeho psí kolega.

„A namiesto toho sa tu ideme srať s nejakými lacnými postkomunistickými kurvami!“

„Uaf, uaf!“ zašteká pes znova.

„Poď Udaj, ideme na vec!“ zavelí Brandtner a rozbehne sa k hlavnému vchodu do hotela Kyjev. „Načo sú nám tie vydrbané ojrá, keď ich nemáme kde minúť!“ zahreší a odpľuje si ešte raz.

 

Hluk veľkomesta odrazu prehluší mohutná zvuková rana. Znie to ako výstrel. Všetko naokolo naraz stíchne; autá prestanú trúbiť, ľudia prestanú rozprávať, veľkoplošná obrazovka na Kamennom námestí zaiskír, zachrčí a vzápätí sa vypne.

 

Už o malú chvíľu sa obaja policajní dôstojníci ocitnú na mieste činu. A už o malú chvíľu sa obaja stanú svedkami, ba i priamymi aktérmi dejinnej udalosti – vraždy zakladateľa štátu. Zakladateľ štátu bol zavraždený, štát je destabilizovaný. Podarí sa Brandtnerovi a Udajovi chytiť páchateľa? Alebo žeby nie? Dozviete sa o chvíľu! Zostaňte s nami!

 

„Výstrel!“ vykríkne Brandtner, žmurkne na svojho slepeckého psa a obaja sa rozbehnú smerom k miestu, odkiaľ sa pravdepodobne strieľalo. Bežia popri obchodnému domu na Kamennom námestí, nečakajúc na zelenú prebehnú cez prechod pre chodcov a po niekoľkých desiatkach sekúnd sa konečne ocitnú na mieste činu – priamo pred sídlom Generálnej prokuratúry SR.

„Nie, Udaj, toto by si nemal vidieť!“ Komisár vystrie ruku k svojmu psovi a zakryje mu oči. Nie, toto by naozaj nemal vidieť... Pes však nechce zostať pasívny a zachová sa profesionálne. V duchu hesla „účel svätí prostriedky“ sa zahryzne do Brandtnerovej ruky, čím sa vymaní z jeho milosrdného zovretia, a pribehne bližšie k bezvládnemu telu mŕtveho exštátnika. Skloní k nemu psí čumák, celého ho oňuchá, vystrie hlavu a po chvíli sa rozbehne smerom k Šafárikovmu námestiu. Brandtner ani nestihne zaregistrovať, o čo jeho psovi vlastne ide, no v tom kdesi v diaľke zbadá akúsi podozrivo vyzerajúcu ženu a spoločne so svojím psom sa za ňou rozbehne. Starena nemá proti takejto prevahe najmenšiu šancu. Pes ju zakrátko dobehne a vrhne sa jej po tvári. Babke vypadne z rúk vo švíkoch praskajúca Tesco-taška a vzápätí pod ťarchou tridsaťkilového vlčiaka bezvládne padá na zem.

„Kusaj, Udaj, kusaj!“ vykríkne zadychčaný Brandtner. Slepecký Udaj slepo poslúchne slová svojho pána a kusá, a kusá, čo mu papuľa stačí. Deti, zakryte oči. Toto by ste naozaj nemali vidieť!

Pavol Štrba

Pavol Štrba

Bloger 
  • Počet článkov:  59
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mgr.??? Grr!!!momentálne tu Zoznam autorových rubrík:  skrachovaný prozaikon the roadja & môj kanónDidactica Magnanočník Adriana Mólapolitologikatoto by som nečítal

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu