S kamošom sme už dávno plánovali nejakú tú stopársku cestu naprieč starým kontinentom. Mojím snom bolo hlavné mesto Holandska, kamarát túžil navštíviť Francúzsko. Dohodli sme sa teda na kompromise: ja si pôjdem najskôr pozrieť Holandsko a o desať dní sa stretneme na bruselskom námestí, odkiaľ potom skočíme trebárs aj do Paríža. V skutočnosti sme sa však nakoniec stretli na amsterdamskej hlavnej stanici. Vďaka astronomickému roamingovému cenníku sme komunikovali iba tzv. prezváňacím systémom, ktorý, čuduj sa svete, fungoval. Až do takej miery, že sme v tom Amsterdame nakoniec celkom v pohode našli.
Ale zachovajme chronológiu a poďme pekne po poriadku. Na začiatku bol iba môj vystretý palec, bratislavská výpadovka smerom na Brno a obrovský entuziazmus.
Namiesto stopovania „vysielanie“
Pri troche začiatočníckeho cestovateľského šťastia sa dá cesta Bratislava - Maastricht spraviť aj za necelé dva dni. Ak natrafíte na tých správnych českých kamionistov, v ktorých sa vám podarí vzbudiť zaprášený československý resentiment, spomínaný vystretý palec nebudete musieť použiť takmer vôbec. Môj stopársky anjel strážny mi už v Brne zoslal z nebies ukecaného Pražáka smerujúceho do Plzne, vďaka ktorému som priamo z moravskej metropoly cestoval až do cieľa svojej cesty prakticky bez akéhokoľvek stopovania. Stačilo použiť núdzovú vysielačku (nad vodičovou hlavou hompáľajúca sa čierna vecička, aká sa dá vidieť v amerických road movies): „Tady orel, tady orel. Páni kamionisti, mohl by mi někdo z vás říct, kdo právě jede směrem do Německa, nebo do Holandska? Mám tady slovenského přítele, ktorý se tam nutně potřebuje dostát...“ Môj dobrodinec mi už o pár minút zohnal zlínskeho kamionistu smerujúceho do Drážďan, vďaka ktorému som sa podobným spôsobom dostal až priamo do pohraničného holandského malomesta - Maastrichtu. Ani vo sne by mi nenapadlo, že cesta stopom môže byť rovnako rýchla ako cesta autobusom. A to už nehovorím o tom, že klimatizácia dnešných truckerských ťahačov je na ďaleko vyššej úrovni ako tá v luxusných dvojposchodových autokaroch.
Maastrichtské kritérium prežitia
Po dvadsiatich hodinách cesty som bol konečne za prvým checkpointom - na mojom vysnívanom ostrove slobody. Vysadol som z kamiónu, zamával svojmu brnenskému truckerovi a poobzeral sa okolo seba. Bezohľadu na to, že predchvíľou som vychlastal asi liter francúzskej minerálky kúpenej na nemeckej pumpe (konkrétne tej, v ktorej si Madonna umýva vlasy), odrazu mi vyschlo v hrdle. Emocionálnemu šoku, ktorý človek zažije, keď sa prvýkrát ocitne mimo domova bez možnosti okamžitého návratu sa asi nevyhne žiadny cestovateľ. Pomaly sa začalo stmievať a ja som si s pribúdajúcimi minútami čoraz viac uvedomoval, že ten svoj akciový letný spacák si vlastne ani nemám kam zložiť. Ak si uvedomíte, že Holandsko má dvakrát toľko obyvateľov ako Slovensko, pričom sa rozprestiera na približne o tretinu menšom území, nemôže vás prekvapiť, čo v tej chvíli prekvapilo mňa: totiž, že v ňom takmer nenájdete centimeter zeme, kde by nebol postavený nejaký dom, cesta, chodník, záhrada, ohrada, priehrada... Holanďania skrátka nepoznajú pojem nevyužitý priestor.
Kráčal som za zapadajúcim slnkom, počúval čvirikot maastrichstkých vrabcov a zúfalo sa snažil nájsť vhodný trávnatý nocľah. Ešte tesne pred tým, než sa celkom zotmelo, podarilo sa mi objaviť drevenú lavičku obrastenú krovinami, z ktorej som si spravil svoj prístelok. Hukot áut sa tu miešal s cvrlikaním cvrčkov a škrekotom vrán vznášajúcimi sa nad mojou hlavou. Suverénne najhoršia noc v mojom živote. Strávil som ju premýšľaním nad tým, na čo som sa sem vlastne trepal, rátaním peňazí na spiatočnú cestu a ustavičným vraždením hávede, ktorá okolo polnoci začala vyliezať z krovia priamo do môjho spacáka.
Ani tá najhoršia noc však netrvá večne a spravidla sa končí východom ranného slnka. Nebolo tomu inak ani v mojom prípade. O pól piatej ráno som si zbalil svoju posteľ, umyl si zuby pri neďalekej vodnej pumpe a vybral sa smerom do centra mesta.
Maastrichtské kritérium prežitia č.1: natrafiť na mladých zapálených kresťanov, od ktorých sa necháte pozvať na ich víkendový prenajatý dom.
Nasledujúce dva dni som strávil v dedinke neďaleko Maastrichtu s takmer stovkou tamojších veselých mladých kresťanov. Po najhoršej noci vo svojom živote som sa opäť vyspal v mäkkej posteli. Ešte pred tým som si stihol zahrať futbal, vyblázniť sa v aquaparku, naučiť sa zopár holandských gospelových piesní a spoznať tých najveselších ľudí, akých človek môže stretnúť. Tamojšia pohostinnosť sa s tou našou proklamovanou fakt nedá porovnať.
Nie je „Hách“ ako „Hág“
Víkendová kresťanská session sa skončila a ja som musel ísť zase o dúm dál. Opäť som ale svojím navšetkopripraveným palcom nemusel ani len pohnúť. Do cieľa mojej cesty - vysnívaného Amsterdamu - sa nikto z prítomných síce nechystal, zato som však dostal ponuku odviesť sa do nemenej známej metropoly - Haagu. Fajn, povedal som si. Miloševiča som tiež ešte nevidel...
Hustota holandskej diaľničnej siete nemá na celom svete obdobu; aj preto naša cesta autom z najjužnejšieho cípu krajiny až k severozápadnému pobrežiu trvala len niečo vyše hodiny. S mojimi kresťanskými priateľmi, mladým manželským párom, sme za ten čas stihli prebrať aj tému Slovensko a jeho diaľnice. Keď som im vysvetlil, že sme veľmi hornatá krajina, vďaka čomu sa musíme najskôr sústrediť na vytunelovanie desiatok kopcov a až po niekoľkých rokoch, keď je už všetko vytunelované, príde na rad aj výstavba samotnej cesty, iba smutne skonštatovali: Kiež by sme aj my mali aspoň jediný kopec. To je fakt, ten nekonečný horizont občas človeku poriadne liezol na nervy...
O pár chvíľ som tu bol opäť iba ja, môj batoh, moja mäkká ružová karimatka (inú nemali!) a zelený šuštiakový spacák z hypermarketu. Po predchádzajúcej maastrichtskej skúsenosti som sa rozhodol nájsť si tentoraz radšej nejaký lacný hostel. V informačnej kancelárii na haagskej autobusovej stanici mi poradili údajne najlacnejší, akýsi (v preklade) hostel „Zostaň v pohode“. Keď mi oznámili tú horibilnú eurocifru, ktorú pýtajú za jednu noc, zostať v pohode bolo v skutočnosti dosť nemožné. „Twenty five euro, bed and breakfast, all inclusive!“ oznámila mi pekná Holanďanka so širokánskym úsmevom. „And without breakfast, nothing inclusive?“ spýtal som sa nesmelo. „This is the cheapest bedroom.“ odpovedala mi smutne.
Spomenul som si na svoju prvú holandskú noc, na otravnú krovinatú háveď plus strach o svoj holý život a dal som sa nahovoriť. Žijeme len raz...
Cestou do hostela sa mi ešte naskytla možnosť navštíviť pravý holandský Red Light District. Vlastne až taký pravý nebol, jeho haagska verzia je oproti amsterdamskému originálu údajne len slabým odvarom. Sprievodcu mi robil náhodný okoloidúci, usmievavý černoch študujúci etnológiu, dokonca poznajúci rozdiel medzi Čekoslovakiou a Slovakiou. Na moje prekvapivé pohľady reagoval rovnako prekvapene: „Of course I know the difference, everyone knows Slovakia!“ Ale na naše hlavné mesto si ani za svet nevedel spomenúť. Of course, Bratislavia, I he couldn’t remember...
Pokiaľ ide o samotný district, pri pohľade naň som sa neubránil hlasnému smiechu. Normálna ulica v centre mesta, ibaže miesto obchodov červenými neónmi vysvietené výklady. A v nich, namiesto hračiek, kožuchov a elektroniky - sporo odeté haagske šľapky. S kamošom sme im iba slušne zakývali, tie nám zase olizujúc si hornú peru slušne odkývali a pobrali sme sa preč. Ja som zamieril do svojho drahého hostela a môj sprievodca tam, odkiaľ prišiel. Čoraz viac som nadobúdal dojem, že na tých Holanďanoch je asi fakt niečo zvláštne - v tom najlepšom zmysle slova. Tamojšia otvorenosť a ochota pomôcť skutočne nemali hraníc. Stačí vytiahnuť turistickú mapu a hneď sa vám niekto prihovorí s otázkou, ako vám môže pomôcť. Neskôr som sa v tom ešte viac utvrdzoval.
Nasledujúci príjemný deň som strávil behaním po meste, fotografovaním, ležaním na lavičke, čítaním cestopisu a zakončil som ho opaľovaním sa na haagskej pláži. Nocovať som plánoval v tamojšom najväčšom parku, ktorý mi poradil veselý Ír, spolubývajúci z hostela. Poobede som však natrafil na jednu milú holandskú babičku pochádzajúcu z Indonézie, ktorá mi ho ako miesto na spanie príliš neodporučila. Asi šesťdesiatročná vitálna starenka iba sarkasticky dodala: „Teda iba ak sa vám páčia dievčatá. Ak ste homosexuál, prídete si na svoje.“ Skoro mi zabehla tatranka...
Rozhodol som sa teda pre teplý haagsky piesok. Nocovanie na pláži je dokonca aj v takej slobodnej krajine, akou je Holandsko, oficiálne zakázané. Ale ako hovorí staré policajné príslovie, čo oči nevidia, zákon nevidí. Spacák som si rozložil asi dvadsať metrov od šumiaceho mora. Ktoviekoľkopercentná vlhkosť vzduchu, nočná teplota pohybujúca sa hlboko pod desiatimi stupňami, ožratí anglickí turisti oslavujúci v neďalekom nočnom plážovom podniku. Opäť prišlo na počítanie peňazí na spiatočnú cestu domov, tentoraz som sa však prepočítal: haagsky hostel sa pričinil o značné zníženie môjho rozpočtu. Cesty späť už nebolo...
A pokiaľ ide o ten „hách“, pri vyslovení slovenskej verzie tohto slova s písmenom gé na konci, deväť z desiatich Holanďanov nebude mať ani tušenia, o akom meste to vlastne hovoríte. Haag, Haag... oh, you mean Den Háááách!
Amsterdam, Amsterdam, kde domov múj...
Po dvoch dňoch strávených v predraženom nedobrovoľnom sídle býv. prezidenta Juhoslávie som ho mal úprimne povedané vcelku po krk. Konečne nastal deň „A“: ide sa do Amsterdamu!
Stopovanie z haagskej výpadovky mi trvalo takmer tri hodiny. Môj vystretý palec počas tých niekoľkých dní oddychovania poriadne zlenivel. Keď už som pomaly začal prepadať beznádeji, zastavilo mi staré začmudené auto, niečo v štýle Lada Combi. Vo vnútri sedel introvertný amsterdamský štúdiový gitarista. Pri odpovedi na jeho otázku, odkiaľ prichádzam, sa mu rozžiarili oči. Zase som sa nestačil čudovať tamojšiemu zemepisnému prehľadu. „Slovakia? Of course, I know! Banska Bystrica, Nitra, Kosice. Very, very nice.“ Jediné, čo mi spadlo bola moja sánka. Ešteže som sedel pripútaný k sedadlu...
O dve hodiny som už ležal rozvalený na amsterdamskom námestí De Dam, pil som svoju obľúbenú francúzsku minerálku (opäť tú, v ktorej si Madonna umýva vlasy...) a sledoval pouličných umelcov, ktorých tu bolo naozaj neúrekom. Teplákoví breakdanceri, unicykloví artisti, príšerní punkoví speváci s absolútnym hudobným „hluchom“, rastafariánski húliči marihuany - aj keď tých by som do kategórie pouličných umelcov asi nezaradil. Bolo sa na čo pozerať.
Ešte pred samotnou cestou som v rámci nutnej teoretickej prípravy prelistoval zopár turistických bedekerov, predovšetkým ma zaujímali možnosti lacného ubytovania. V jednom z nich som našiel informáciu o akomsi Vondelparku - mieste nocovania tzv. bagpackerov - cestovateľov s veľkými batohmi a malými rozpočtami. Nasadol som teda na kompu, odviezol sa na druhý breh Amstelu a vyhľadal tú „jednu z najväčích európskych nocľahární pod šírym nebom“.
Po dvoch hodinách beznádejného blúdenia som konečne stál pred bránou toho slávneho turistickými sprievodcami oslavovaného megaparku. Na moje prekvapenie však vôbec nešlo o ilegálne miesto bezplatného nocľahu.
„Seven euro per night, three nights minimum“ hlásala tabuľka pri vstupnej bráne. Za ňou stál dredatý týpek vyberajúci vstupné. Zaželal mi pekný deň a s typicky holandským úsmevom sa ma spýtal, koľko nocí plánujem ostať a tiež, kde mám stan. Na moje prekvapivé „I have no tent, just this sleeping bag“ reagoval iba rovnakým úsmevom a súhlasil s porušením pravidiel. Pustí ma aj bez stanu.
Oukej, lenže mne stačí aj jedna noc. Hohohó, three nights minimum, základné pravidlo. Oukej, a čo keď začne pršať? Hohohó, that’s the risk you take, when you don’t have a tent. Oukej, a nedalo by sa nejako...? Nedalo. Fakt nedalo? Nedalo. Fakt? Fakt.
Zvesil som hlavu, zaželal Tot ziens a chystal sa na odchod. Opäť som ale narazil na tú typickú holandskú túžbu pomôcť pocestnému a nenechať ho v štichu. Týpek na mňa žmurkol a spustil: „Počuj, kamoš, dám ti radu. Výjdi von, obíď celý kemp a zájdi ďalej do parku. Ale nič si nepočul.“ Na otázku, či je to bezpečné mi odvetil iba „Samozrejme. Ale nič si nepočul.“
Ako hovorí moja indonézska babička z Haagu: „Ak ste homosexuál, prídete si na svoje.“ Kiež by tam vtedy bola so mnou...
Vybral som sa teda smerom do parku, ktorým bol celý kemp obkolesený. Zastavil som sa, až na mieste, kde už nesvietili nočné lampy a bez zapnutej baterky bola akákoľvek orientácia v priestore takmer nemožná. Rozvalil som sa na úzku kamennú lavičku. Bola už noc, rozložil som si teda svoj spacák a pomaly sa uložil spať. Nemôžem povedať, že by som sa v tej chvíli cítil práve bezpečne, ale neustále som si opakoval v hlave, že je to sejf, že everything's gonna be all right a podobné sprostosti, aké sa motajú človeku hlavou, keď už bezmála cestuje po svete, sám ako prst.
Z hladiny alfa ma vytrhol zvuk nápadne pripomínajúci zadychčaného bežca. Rozopol som spacák a vystrčil hlavu. Osudová chyba. Práve išiel skutočne okolo akýsi zadychčaný bežec. V tej tme som ešte stačil spozorovať, že na sebe nemá tričko a že smeruje práve ku mne.
„Hi,“ pozdravil slušne a prisadol si ku mne na lavičku. „Hello,“ odvetil som rozospatým hlasom. Jeho prítomnosť mi nebola príjemná ani najmenej. Všade bola tma, najbližšia lampa bola asi o sto metrov ďalej, nad vzdialenosťou najbližšieho domu som sa radšej nezamýšľal. Bežec chcel zjavne komunikovať. Ja som chcel zjavne spať. Vysvetlil som mu situáciu, no on sa netváril, že by sa práve niekam chystal. Chcel sa rozprávať. Neustále sa pýtal, odkiaľ som, čo robím, ako sa volám a podobné sprostosti, akými oblbujete dievča v piatok na diskotéke, keď sa ju pokúšate zbaliť. Na všetko som mu síce odpovedal, ale zároveň som mu naznačoval, že v tejto chvíli by som dal fakt radšej prednosť spánku. V ľavej ruke som zvieral švajčiarsky nožík a palcom som sa ho pokúšal otvoriť.
„Počuj, kamoš, myslíš, že je to tu bezpečné miesto na spanie?“ spýtal som sa ho, keď už bolo jasné, že ma chce buď oprieť o najbližší strom, alebo aspoň zistiť, či som tiež buzík.
„Nemyslím,“ odpovedal mi, ako keby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete. Opäť mi vyschlo v hrdle a opäť som dostal neodolateľnú chuť napiť sa tej blbej francúzskej minerálky.
Vyliezol som zo spacáka, spolu s karimatkou ho zroloval a trasúcimi sa rukami som sa ho zúfalo pokúšal pripevniť o batoh. Môj kamoš z parku zatiaľ stále sedel na lavičke, na ktorej som ešte pred chvíľou ležal. V ľavej ruke som ešte stále nenápadne zvieral otvárací nožík, ktorý mi stále ani za svet nešlo otvoriť.
Nasadil som si vak a slušne sa pozdravil. V duchu som sa modlil, aby sa mi podarilo opustiť ten neosvetlený park, ešte predtým, ako sa stanem obeťou homosexuálneho znásilnenia.
„Hej, kamoš, zabudol si si vodu!“ skríkol na mňa a podal mi moju minerálku. Pri tom sa dotkol mojej ruky a pozrel mi do očí. Stále som zvieral v ruke svoj nožík, stále ho nie a nie otvoriť. Svoj nekontrolovateľný tep som cítil v každom kúsku svojho tela. Vykročil som smerom za vzdialeným svetlom, môj náhodný okolobežiaci sa pustil za mnou. Opäť mi začal klásť nezmyselné otázky, a stále stal chcel rozprávať. Konečne prišiel k pointe:
„Počuj, máš tam doma nejakú frajerku?“ spýtal sa.
„No jasné, že mám,“ zaklamal som a spomenul si na svoju poslednú bývalú, ktorú som nevidel dobré dva roky. „Je skvelá, nádherná... máme sa radi. Čaká na mňa. Chápeš. Sme spolu už strašne dlho..,.“ sypal som zo seba anglické vety, ktoré takmer nedávali zmysel.
„Lebo ja mám priateľa,“ vyhlásil hrdo. Oukej, tak máš, no a čo. Ja mám priateľku, ty máš priateľa, tak je to vybavené. Nic nebude. Choď domov!
Ako sme sa tak rozprávali, pomaly som si uvedomil, že už sme vlastne vyšli z parku. Rozlúčil som sa s kamošom, vybral sa k rieke, nasadol na kompu, odviezol sa na druhý breh Amstelu a hoci bola už jedna hodina v noci, v centre mesta sa mi nakoniec podarilo nájsť celkom lacný hostel za 12 eur. Bed and breakfast. All inclusive, ako inak...
Nasledujúcich päť dní som strávil objavovaním najrozprávkovejšieho mesta, aké som dovtedy mal možnosť vidieť. Amsterdamská zábava nie je o tom, koľko eur máte vo vrecku. Za tzv. pouličnú kultúru sa tu neplatí ani eurocent, stačí sa rozvaliť do parku a sledovať všadeprítomých muzikantov, tanečníkov a cirkusantov. Tamojšie trhy s marihuanovými zbytočnosťami (fajkami, príveskami, žuvačkami, výšivkami, tričkami, šálkami...) tiež majú svoju atmosféru.
Po desiatich dňoch osamelého cestovania som sa konečne stretol so svojím kamošom. Noc sme strávili na tom istom mieste, kde som takmer prišiel o... k úrazu. Tentoraz sme však nezašli hlboko do parku, vďaka čomu nás ráno objavili holandskí "zelení". Osemdesiat eurová pokuta sa pričinila o zrušenie nášho výletu do Paríža. Išlo sa domov.
Môcť si tak teraz omočiť ubolené nohy v studených vodách Amstelu a popíjať pritom vychladené holandské plechovkové pivo!
Ach, Amsterdam, Amsterdam, kde domov múúúúj...
